Po pomerne rozsiahlej diskusii k prvej časti témy, som sa rozhodol, že sa k nej vrátim a zhrniem postrehy a pridám ďalšie uhly pohľadu na daný problém.
Takmer každý máme nejakú skúsenosť s rozpadom vzťahu alebo manželstva. Kto dodnes nezažil rozchod, rozvod, sklamanie, tomu úprimne gratulujem a závidím.
Z tých, čo však túto skúsenosť majú, má každý na daný problém iný pohľad a názor. Samozrejme, vždy tá príčina rozpadu bola inde, či už objektívne, alebo len subjektívne z jeho pohľadu. Ľudia majú tendenciu byť zhovievavý k sebe a prehnane kritickí k iným - z toho vyplýva, že v drvivej väčšine prípadov rozchodov obviňujeme partnera, že to zavinil a sebe dávame menšiu vinu. Zase môžem pogratulovať tým, ktorí si dokážu udržať mieru sebakritiky natoľko, že aj uznajú, že na vine boli najmä oni (ak teda boli).
Za všetko čo bolo spomenuté v komentároch, vyberiem niekoľko kľúčových bodov.
Egoizmus - áno, ale myslíte si že ľudia sú o toľko viac egoistickejší dnes ako predtým? Podľa mňa nie. Ako sa hovorí, že príležitosť robí zlodeja, tak aj zlé vlastnosti driemu v každom z nás a je len otázkou konštelácie okolností a povahy človeka, či sa prejavia, alebo nie. Tým mám na mysli, že ľudia boli egoistickí vždy - ale pevnejšie morálne a kresťanské cítenie, vtĺkané do človeka odmalička, zabraňovalo tomuto egoizmu, aby sa prejavil naplno, alebo do takej miery, aby zavinil rozpad rodiny. Dnes sa egoizmus dokonca "nosí", súčasná doba to podporuje. JA na úkor MY. Každý sa chce presadiť, byť úspešný, stáť na vrchole rebríčka a bohužiaľ, nehľadí na obete. "Aj cez mŕtvoly" je heslo dnešných manažérov.
Komunikácia - jeden z hlavných kľúčových momentov, ktoré často o bytí či nebytí (partnerstva) rozhodujú. Ak partnerovi nepoviem, čo ma trápi, čo chcem, čo cítim... on to často nepostrehne a staré problémy sa neriešia. Tak ako dieťa, mačku a psa musíte okamžite potrestať (ak je to nutné), tak aj problém v partnerstve treba riešiť, akonáhle sa nejaký vyskytne. HNEĎ! A najlepšie práve rozdebatovaním. Nebáť sa otvorene priznať alebo aj skritizovať - ale aby to zase malo nejakú úroveň! Večná jednostranná kritika či zadubené výčitky tiež nikam nevedú. Ak sa problém ututle, na čas je pokoj. Lenže pri takom postoji sa to hromadí, hromadí a partneri sa od seba názorovo a svojimi potrebami od seba vzďaľujú. Pomaly ale isto, až nadíde moment, keď nie sú schopní nájsť riešenie ani drobného problému, aj keď nejakú tú ochotu komunikovať majú. Sú už totiž natoľko vzdialení jeden druhému, že si fakticky nerozumejú. Jeden hovorí mongolsky, druhý kečuánsky.
Nevyváženosť - jeden partner sa vozí a iba ťaží zo vzťahu a manželstva, druhý drie a potí, aby bolo všetko tip-top. Ako dlho to môže trvať? No len do tej doby, kým to toho obetavca baví. Sú totiž jedinci (a väčšinou ženy), ktorí sú schopní pre udržanie manželstva a rodiny priniesť neprimerané obety. Kvôli deťom, lebo ho milujú, lebo dúfajú že sa zmení, kvôli susedom, či prosto len pre to, že žiadny problém nevidia alebo nechcú vidieť a majú dojem, že "tak to má byť". No... nebudem sa hádať... Ak je niekto natoľko hlúpy, že nemá ani trošku sebaúcty a nechá si po sebe skákať donekonečna - budem cynický - takému človeku taký osud patrí. Bohužiaľ, takú skúsenosť mám.
Krátky príbeh ako príklad:
Mladá žena, nie krásavica ale rozhodne veľmi príjemná a pekná, navyše skromná (a ako som neskôr zistil, asi až príliš). Očarila ma svojou povahou, práve tou skromnosťou, snáď až by som povedal že hanblivosťou. Bla bla bla.... udialo sa všeličo, dlho som ju po prvom zoznámení nevidel, potom sa okolnosti vyvinuli tak, že sme k sebe zase našli cestu a začal som ju navštevovať aj doma. Nebudem tajiť, zamiloval som sa. Ale takou, trošku reálnejšou láskou - nič puberťácky bezhlavé. Bola to najmä úcta k nej kvôli tomu, čo všetko musela ako slobodná matka zvládnuť - ústrky, odriekanie, nepohodlie... Moja pomoc v tom čase nepoznala hraníc. Nešlo mi o to vyspať sa s ňou, ale dať je všetko to, čo jej otec prvého dieťaťa a život celkovo nedal či odoprel. Istotu pohodlia rodiny, kompletnej rodiny, bezpečnosť, lásku, úctu... Prosto, zniesol by som jej aj modré z neba... Problém bol ten, že z jej strany bola odozva... no žiadna. Ona ma proste nemilovala, alebo to poviem tak, že nebola do mňa až po uši zaľúbená, tak som bol bez šance postúpiť z priečky "rodinný priateľ" niekam vyššie. Navyše, v tom čase už mala druhé dieťa, bola vydatá, aj keď s manželom už dlho nežila. Bol to magor. Tá moja pomoc dokonca došla až tak ďaleko, že som ju pred tým magorom musel chrániť. Ozbrojený. Dlhá story, detaily necháme stranou. Pomáhal som jej dokonca s rozvodom - zohnal lacnú a skvelú právničku, pomoc v domácnosti a s kde-čím už ani nerátam.
Prvá rana prišla, keď sa zoznámila s nejakým horolezcom - týpek s copom ako z obálky pánskeho časopisu. Môj prvý letmý pohľad a hneď som vedel - moja zlatá, toto otec rodiny nebude... Chvíľu s ním randila, rozplývala sa aký je úžasný, že ich dokonca bez slova vzal do obchodu a kde-čo pokúpil, dokonca sa ma pýtala na názor na neho. Nedokážem byť hnusný a voči nej dupľom. Povedal som rovno, že z toho nič nebude, aby dala dole ružové okuliare. Nie preto, že som ju chcel odradiť a mať ju pre seba. Je to možno choré, ale objektivita je pre mňa dôležitejšia, ako moje šťastie či osobné záujmy. Nakoniec to tak aj dopadlo ako som vravel. Chlapec sa pozabával a zmizol. Ona mala hlavu v smútku a ja smutnú satisfakciu, že mám zase pravdu. Rozvod sa chýlil ku zdarnému koncu, všetko bolo na dobrej ceste až na tú maličkosť, že jej vzťah ku mne sa nijako nemenil. Mala ma rada, vážila si ma... a tým to končilo. A keďže to už pár dlhých mesiacov nikam nespelo a ani neboli vyhliadky, že by sa to malo zmeniť a ja som dostal zaujímavú ponuku práce do zahraničia, tak som sa zbalil a vypadol.
Sem tam sme si telefonovali, teda vlastne volal som ja...Že som s tým odchodom spravil chybu, som zistil onedlho. Stiahla rozvod. Netuším kto v tom mal prsty, či moja neprítomnosť, alebo jeho sladké rečičky a sľuby. Proste ho vzala na milosť a späť do bytu. Po dvoch mesiacoch sa cirkus opakoval, tak ho zase vyhodila. Keďže som však nebol na dostrel, bol agresívnejší. Niekoľkodňový návrat na slovensko a pri prvej návšteve som zisťoval katastrofálny stav. Ona s nervami na dne, dvere do bytu takmer rozkopané (nebyť toho že boli našťastie pancierové), vyhrážky, slzy... Neodchádzalo sa mi ľahko, ale sľúbila, že sa už poučila a zase sa oprie do rozvodu a dotiahne ho do konca za každú cenu.
Heh! Naivita...
Odišiel som zase za prácou a všetko vyzeralo po telefóne ok, až došla sms-ka, že býva zase u nej a správa sa slušne. Vedel som svoje, ale zaľúbenej, či skôr zadubenej osobe vysvetľovať niečo, je menej, ako hádzať hrach na stenu. Z toho by aspoň tá stena ostala zelená... Nevedel som či jej mám do telefónu vynadať, alebo ju prosiť a argumentovať...
No a potom krátko na to ďalšia sms-ka, ktorá ma dorazila. Dodnes ju mám pred očami.
"Magy, mali ste pravdu, Stano ma rozbral na suciastky, lezim v nemocnici. Preco som vas len nepocuvala?"
Kto je Stano, si ľahko domyslíte sami.
Zatmelo sa mi pred očami, smútok, bezmocnosť a zlosť súperili o to, koľko mi ukroja z duše.
Mal som sto chutí nechať všetko tak, ísť na Slovensko, a niečo robiť. Ale čo?
No a vtedy som sa zatvrdil, -keď si taká blbá, že sa necháš aj zabiť kvôli svojej hlúposti a naivite, tak ti to patrí.-
Bolo mi jej ľúto a najmä tých detí, ale povedal som si -kam ťa nechcú, tam sa netlač- a s ťažkým srdcom som napísal niečo ako rozlúčkový list, poďakoval za to málo čo mi dala (či skôr takmer nič) a vyjadril sa, že nech si robí čo chce.
Koniec príbehu.
Čo je s ňou odvtedy, neviem. Či ju zabil, alebo trpí ďalej, alebo sa odsťahovala... trápi ma to veľmi, áno, ale zároveň na to kašlem. Musím, ináč by som sa zbláznil.
A tu je to čo som tým chcel povedať - uvedomil som si, že všetko to trápenie, čo prežívala, si vlastne zaslúži. Na moje rady nedala, aj keď sa neraz poučila a zistila, že mám desivo presnú intuíciu na ľudí a to, čo sa stane. Čo s takým človekom?
Je to smutné, ale takému sa pomôcť nedá. Nijako.
Každý robíme chyby, mňa nevynímajúc. Ale dôležité je predsa poučiť sa a nabudúce ju neopakovať, alebo aspoň spraviť všetko pre to. Ale keď človek robí TIE ISTÉ CHYBY ZAS A ZNOVA??? Tak nech nimi trpí, keď je taký hlúpy.
K tomu sa úzko viaže ďalší kľúčový bod, zohrávajúci úlohu v partnerstve/manželstve.
ÚCTA a SEBAÚCTA.
Dnes už takmer neznámy pojem. U starších to ešte občas nájdete, ale u mládeže... uff... to tuším skôr z ježka krava bude.
A pritom práve úcta je prvok, ktorý dokáže zázraky. Úcta k partnerovi všeobecne. Ak si partnera nectím, ako sa k nemu môžem správať? Je to môj kamarát, dôverník, milenec, partner na ceste životom, spovedník, pomocník, ochranca a radca, zabávač aj učiteľ... Ale to všetko je bezcenné, ak k nemu necítim úctu. Láska, resp. ta eufória, o ktorej som písal v prvom dieli, časom vyprchá. A potom? Čo ostane? Na čom ešte môže byť založený vzťah dvoch ľudí, ktorí zdieľajú jeden druhého takmer 24h denne?
Ak nie na úcte, tak si dovolím tvrdiť, že je toho už naozaj málo, čo by ešte mohlo držať spolu dvoch ľudí.
Alebo viacerých. Ozaj, prečítali ste si tú stránku o VIACČLENNOM MANŽELSTVE? (klikni na výraz)
Nie je to vôbec novinka, alebo iba záležitosť exotických krajín, ako si myslíte. Napríklad aj v jednom starom českom filme to zmieňujú dosť otvorene. Žeby náhoda??? :)) (A viete aj v ktorom?)
Prečo končí rozvodom čoraz viac manželstiev ? - 2. časť.
20.08.2008 20:20:03
Komentáre
zhltla som to jednym dychom
Prečo podľa vás končí rozvodom čoraz viac manželstiev?
Alebo Pravda...
Oprava. Určite vieš o čom hovorím - o téme Pravdy na titulke.
martha
inak, doslovne znie trosku inak... ;))
Magy...
vdaka
ked uz to rozoberame - autorske dielo - poviedka, clanok, roman... je trosku nieco ine ako nadpis temy, pod ktorou vlastne uz nic nie je, okrem reakcii citatelov. ta pravdacka tema je vlastne len otazkou do publika. nic viac, nic menej. ja to mam ako titulok celej uvahy. navyse je to trosku zmenene. Pretoze vlastnou uvahou reagujem prave na tu otazku/ temu. Ozaj, netusim ako lepsie polozit tu otazku. "Preco sa dnes ludia tak casto rozvadzaju?" No... ja som kdesi cital, ze nevymyslaj nic, co uz bolo raz vymyslene. A lepsie. Toho sa drzim. Ak ma niekto ale z Pravdy bude napadat, ze "napadne kopirujem ich nazov temy", zatukam si na celo, ci je normalny, ked sa obuva do par slov ale nasledne to aj zmenim, aby mal dusu na pokoji.
Neboj sa, beriem to ako fakticku pripomienku, nie ako utok.
A mozes si byt ista, ze keby som bol profesional a zavisela na tom moja kariera, tak by som sa k tomu staval opatrnejsie a urcite by som asi pouzil nejaky svoj novy nazov.
Magy... tak teraz si to chytil za opraty...
doba
x
Ja súhlasím s Andreou na začiatku. Naozaj tie tvoje postrehy vystihujú podstatu problému. Ak nájdem dostatok odvahy a sily, napíšem aj ja niečo o rozvode.Nemyslím si, že na internete človek môže prekvapiť niečim novým, ( tu už skoro všetko bolo - skúsenosť, postrehy z okolia, (na) učené rady, komentáre... ) ale na vyrozprávanie sa, nato aby človek nebol sám to možno pomôže. ( Ešte to nemám sa sebou, žiadosť som podala pred mesiacom )