Uvedomila si, že dívať sa na samého seba s opovrhovaním celý život by bolo strašné. Tie rozhovory trvali dlho a ich dôsledkom bolo, že mu viac a viac dôverovala. Bol pre ňu niečo ako lekár, psychológ, spovedník. Ale bol to aj priateľ, a to veľmi dôverný, počas tých rozhovorov sa mu zdôverila s vecami, ktoré nikdy predtým nepovedala nikomu, rodičom ani kamarátkam... Raz pri takom rozhovore sa zmienila, že si myslí, že už nemá komplexy. Tak sa jej opýtal, nakoľko mu dôveruje. Že teda skúsi malú skúšku v rámci tej ich diskusio-terapie a uvidí sa, či komplexy už naozaj nemá alebo si len myslí že nemá. Súhlasila. -"V tom prípade sa nič nepýtaj, nerozmýšľaj nad tým, čo ti poviem a iba mechanicky rob, to čo poviem." -"Dobre" -"Postav sa pred zrkadlo" Mali v šatni, kde viedli tieto rozhovory, také veľké zrkadlo. -"Dívaj sa celý čas IBA do vlastných očí, neuhni za žiadnu cenu... a zobleč sa" Moment zaváhania, ale poslúchla. Ostala pred zrkadlom iba v podprsenke a gaťkách. -"Myslel som všetko". Bolo vidieť, že rozum by chcel konať, ale telo bolo meravé. Postavil sa a podišiel k nej. -"Neboj sa" Rozopol jej podprsenku, a potom si čupol a stiahol aj gaťky. Nebránila sa, iba rukami si inštinktívne zakryla prsia aj pohlavie. Stál za ňou a znova sa opýtal -"Popíš mi čo vidíš", a s tými slovami jej chytil ruky a stiahol ich dozadu. Stála pred zrkadlom s iným človekom úplne obnažená prvýkrát v živote. Vlastne stála takto pred zrkadlom prvý raz, nikdy sa na seba nedokázala dívať, ani keď bola sama. -"Neviem..." zakoktala sa. -"Ja ti poviem, čo vidím ja. Môžem?" Prikývla. -"Vidím krásnu, vysokú, telesne zdravú ženu, s krásnymi modrými očami, dlhými a hustými vlasmi (to bola pravda, mala hustú ryšavú deku až po pás), štíhlym telom, peknými bokmi, menšími ale krásnymi prsiami, rovnými dlhými nohami..." No nebudem to tu rozpisovať celé. Výsledkom bolo, že sa otočila, objala ho a rozplakala sa. Keď sa upokojila, ako keby precitla zo sna a hneď sa snažila obliecť. -"Ešte nie, počkaj" a opäť ju otočil tvárou k zrkadlu. Vzal jej ruky do svojich a viedol jej ich, aby sa dotýkala sama seba, aby objavovala toto (pre ňu) nové telo. V ten moment objavila ďalšiu, doteraz nepoznanú vec. Vzrušenie. No čo to budem naťahovať... od toho dňa sa z nej stala žena. Naozaj. A tu náš príbeh vlastne končí. Kto by si myslel, že táto seansa skončila milovaním, toho musím sklamať. Toto dievča, a či skôr už žena má manžela, deti... je šťastná a sem-tam napíše tomu chlapcovi, či skôr mužovi, a poďakuje za všetko... A on je na to hrdý. To poďakovanie a pocit, že je z nej normálny a šťastný človek, že vďaka nemu má rodinu a spokojný život, je totiž na nezaplatenie.Ryšavka
06.09.2008 12:01:00
Rozpoviem vám jeden príbeh. Bola raz jedna babenka, vlastne vekom už skôr žena ako dievča. Mala 22 rokov. Lenže zakomplexovaná. Z toho že je príliš vysoká, z toho že je príliš chudá, že je ryšavá, pehavá, škaredá s malým zadkom, malými prsiami, plochým hrudníkom, že jej trčia kosti atď. donekonečna. Na komplexy (a žiarlivosť) často ani dôvod netreba. Oni vznikajú a živia sa akosi sami od seba. O tom, že táto žena bola teda panna a nikdy ani poriadny vzťah nemala, netreba snáď hovoriť. Napriek tomu, že vyrastala v (relatívne)normálnej rodine v meste na sídlisku, chodila do normálnej školy atď. Až si to raz všimol jeden chlapec, či skôr muž a rozhodol sa, že s tým niečo spraví. Že jej ukáže, ako sa dívať na svet a najmä na samú seba. Napodiv, keď jej pomoc ponúkol s tým, že si všimol, že má problémy s komplexmi, ona súhlasila. A vzhľadom na to, že bol jej trénerom (napr. tanca) už nejaký čas, bolo to pre ňu asi o to ľahšie. A tak po tréningu všetko pozamykal a v šatni začali sedenia, kde jej trpezlivo vysvetľoval, ako funguje ľudská myseľ, čo znamená realita a čo postoj k realite a čo sa ako dá zmeniť. Tých hodín, čo strávili spolu rozhovormi o všetkom možnom, bolo veľmi veľa, on jej jednak niektoré veci vysvetľoval, ale aj kládol otázky tak, aby musela rozmýšľať a zamýšľať sa nad odpoveďami, príp. jej odpovede analyzoval a ukazoval, kde sa mýli alebo čo je v skutočnosti inak, ako to vidí ona. Začala chápať, že to, čo ona cíti voči sebe, resp. ako sa na seba díva je len uhol pohľadu, ktorý sa dá zmeniť, naučila sa inak dívať na veci a fungovať, stala sa sebavedomejšia. Uvedomila si, že dívať sa na samého seba s opovrhovaním celý život by bolo strašné. Tie rozhovory trvali dlho a ich dôsledkom bolo, že mu viac a viac dôverovala. Bol pre ňu niečo ako lekár, psychológ, spovedník. Ale bol to aj priateľ, a to veľmi dôverný, počas tých rozhovorov sa mu zdôverila s vecami, ktoré nikdy predtým nepovedala nikomu, rodičom ani kamarátkam... Raz pri takom rozhovore sa zmienila, že si myslí, že už nemá komplexy. Tak sa jej opýtal, nakoľko mu dôveruje. Že teda skúsi malú skúšku v rámci tej ich diskusio-terapie a uvidí sa, či komplexy už naozaj nemá alebo si len myslí že nemá. Súhlasila. -"V tom prípade sa nič nepýtaj, nerozmýšľaj nad tým, čo ti poviem a iba mechanicky rob, to čo poviem." -"Dobre" -"Postav sa pred zrkadlo" Mali v šatni, kde viedli tieto rozhovory, také veľké zrkadlo. -"Dívaj sa celý čas IBA do vlastných očí, neuhni za žiadnu cenu... a zobleč sa" Moment zaváhania, ale poslúchla. Ostala pred zrkadlom iba v podprsenke a gaťkách. -"Myslel som všetko". Bolo vidieť, že rozum by chcel konať, ale telo bolo meravé. Postavil sa a podišiel k nej. -"Neboj sa" Rozopol jej podprsenku, a potom si čupol a stiahol aj gaťky. Nebránila sa, iba rukami si inštinktívne zakryla prsia aj pohlavie. Stál za ňou a znova sa opýtal -"Popíš mi čo vidíš", a s tými slovami jej chytil ruky a stiahol ich dozadu. Stála pred zrkadlom s iným človekom úplne obnažená prvýkrát v živote. Vlastne stála takto pred zrkadlom prvý raz, nikdy sa na seba nedokázala dívať, ani keď bola sama. -"Neviem..." zakoktala sa. -"Ja ti poviem, čo vidím ja. Môžem?" Prikývla. -"Vidím krásnu, vysokú, telesne zdravú ženu, s krásnymi modrými očami, dlhými a hustými vlasmi (to bola pravda, mala hustú ryšavú deku až po pás), štíhlym telom, peknými bokmi, menšími ale krásnymi prsiami, rovnými dlhými nohami..." No nebudem to tu rozpisovať celé. Výsledkom bolo, že sa otočila, objala ho a rozplakala sa. Keď sa upokojila, ako keby precitla zo sna a hneď sa snažila obliecť. -"Ešte nie, počkaj" a opäť ju otočil tvárou k zrkadlu. Vzal jej ruky do svojich a viedol jej ich, aby sa dotýkala sama seba, aby objavovala toto (pre ňu) nové telo. V ten moment objavila ďalšiu, doteraz nepoznanú vec. Vzrušenie. No čo to budem naťahovať... od toho dňa sa z nej stala žena. Naozaj. A tu náš príbeh vlastne končí. Kto by si myslel, že táto seansa skončila milovaním, toho musím sklamať. Toto dievča, a či skôr už žena má manžela, deti... je šťastná a sem-tam napíše tomu chlapcovi, či skôr mužovi, a poďakuje za všetko... A on je na to hrdý. To poďakovanie a pocit, že je z nej normálny a šťastný človek, že vďaka nemu má rodinu a spokojný život, je totiž na nezaplatenie.
Uvedomila si, že dívať sa na samého seba s opovrhovaním celý život by bolo strašné. Tie rozhovory trvali dlho a ich dôsledkom bolo, že mu viac a viac dôverovala. Bol pre ňu niečo ako lekár, psychológ, spovedník. Ale bol to aj priateľ, a to veľmi dôverný, počas tých rozhovorov sa mu zdôverila s vecami, ktoré nikdy predtým nepovedala nikomu, rodičom ani kamarátkam... Raz pri takom rozhovore sa zmienila, že si myslí, že už nemá komplexy. Tak sa jej opýtal, nakoľko mu dôveruje. Že teda skúsi malú skúšku v rámci tej ich diskusio-terapie a uvidí sa, či komplexy už naozaj nemá alebo si len myslí že nemá. Súhlasila. -"V tom prípade sa nič nepýtaj, nerozmýšľaj nad tým, čo ti poviem a iba mechanicky rob, to čo poviem." -"Dobre" -"Postav sa pred zrkadlo" Mali v šatni, kde viedli tieto rozhovory, také veľké zrkadlo. -"Dívaj sa celý čas IBA do vlastných očí, neuhni za žiadnu cenu... a zobleč sa" Moment zaváhania, ale poslúchla. Ostala pred zrkadlom iba v podprsenke a gaťkách. -"Myslel som všetko". Bolo vidieť, že rozum by chcel konať, ale telo bolo meravé. Postavil sa a podišiel k nej. -"Neboj sa" Rozopol jej podprsenku, a potom si čupol a stiahol aj gaťky. Nebránila sa, iba rukami si inštinktívne zakryla prsia aj pohlavie. Stál za ňou a znova sa opýtal -"Popíš mi čo vidíš", a s tými slovami jej chytil ruky a stiahol ich dozadu. Stála pred zrkadlom s iným človekom úplne obnažená prvýkrát v živote. Vlastne stála takto pred zrkadlom prvý raz, nikdy sa na seba nedokázala dívať, ani keď bola sama. -"Neviem..." zakoktala sa. -"Ja ti poviem, čo vidím ja. Môžem?" Prikývla. -"Vidím krásnu, vysokú, telesne zdravú ženu, s krásnymi modrými očami, dlhými a hustými vlasmi (to bola pravda, mala hustú ryšavú deku až po pás), štíhlym telom, peknými bokmi, menšími ale krásnymi prsiami, rovnými dlhými nohami..." No nebudem to tu rozpisovať celé. Výsledkom bolo, že sa otočila, objala ho a rozplakala sa. Keď sa upokojila, ako keby precitla zo sna a hneď sa snažila obliecť. -"Ešte nie, počkaj" a opäť ju otočil tvárou k zrkadlu. Vzal jej ruky do svojich a viedol jej ich, aby sa dotýkala sama seba, aby objavovala toto (pre ňu) nové telo. V ten moment objavila ďalšiu, doteraz nepoznanú vec. Vzrušenie. No čo to budem naťahovať... od toho dňa sa z nej stala žena. Naozaj. A tu náš príbeh vlastne končí. Kto by si myslel, že táto seansa skončila milovaním, toho musím sklamať. Toto dievča, a či skôr už žena má manžela, deti... je šťastná a sem-tam napíše tomu chlapcovi, či skôr mužovi, a poďakuje za všetko... A on je na to hrdý. To poďakovanie a pocit, že je z nej normálny a šťastný človek, že vďaka nemu má rodinu a spokojný život, je totiž na nezaplatenie.
Komentáre
och
a jej este vacsia...
najprv som chcel ine napisat...ale radsej ee :)
celkom dobre napisane
magy